V živote každého človeka sú momenty, keď rozmýšľa kam smeruje jeho život. Uvažuje nielen o zmysle, ale aj o jeho naplnení na tomto svete.

V dejinách sme svedkami toho, ako človek dokáže zúrodniť svoju prácu pomocou blížnym, obetou samého seba pre druhých, odovzdaním svojho života do rúk Boha, do rúk svojho Stvoriteľa. Môže sa nám zdať, že takýto život nie je pre nás, ale len pre kňazov či ľudí zasvätených Bohu.

A čo príklady rodičov, lekárov, dokonca detí, ktoré sa svojím postojom a vierou pripodobňovali dokonalosti života? Oni boli iní ako sme my?

Na každom z nás je položená ťarcha kríža, na každom z nás je položená zodpovednosť za to, čo konáme a ako to konáme. Na každom z nás je rozhodnutie sa pre dobro. Na každom z nás je odpovedať na jeho otázku. Stačí len povedať „áno“ alebo „nie“. Nikto to za nás neurobí. Nik za nás neprejaví lásku rodičom, nik za nás neprejaví lásku k trpiacemu. Nikto za nás neodpovie na evanjeliové posolstvo: „bol som hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne. Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“(Mt 2,35-36,40)

Musíme to byť my, kto bude dávať príklad života. Buďme teda povzbudení príkladom svätých a darujme seba pre druhých ako to robili aj oni.